Žime s dobrom, pokorou a ochotou

Bola to obyčajná cesta autobusom. Nastúpila istá pani a poprosila autobusára, či by jej nemohol doručiť balík pre kamarátku do najbližšej dediny. Klasická situácia, kedy sú vodiči hromadnej dopravy zneužívaný. Noa? Tetka chcela ušetriť na poštovom. Ujo šofér prikývol, dobrý to človek. Zarazila ma však jedna babka sediaca priamo za ním, ktorá sa začudovala, že to ujo autobusár robí len tak z čírej láskavosti a nemá z takého sprostredkovávania služieb žiadnu províziu.

Ľuďom začali prekážať dobré skutky alebo babka len závidela?

Pokiaľ viem, pomôžem. Rovnako ma celkom zaráža reakcia ľudí, ktorý udivene sledujú, že čo to je?! Niekto im pomáha bez toho, aby o to poprosili a dokonca nič za to nechce? Tí slušnejší s otvorenou sánkou ďakujú.

Neviem, z ľudí sa postupom času akosi niečo, čo nás odlišovalo od zvierat vytráca. Ochota, pokora, dobrosrdečnosť. Mali by sme si pomáhať. Je to akoby nás jedna mater mala. Veď Adam, Eva a jablko...

Nepoznám krajší pocit, ako ten, keď niekoho príjemne prekvapíte.

Zdvihni tú plechovku zo zeme. Daj bezdomovcovi tých 13 centov z vrecka, čo ti vydala teta v trafike. Pusti babku v autobuse. Podaj oproti idúcemu ujovi čiapku, ktorú mu vietor odfúkol z hlavy. Pustite pred seba párik, ktorý chce zaplatiť iba jedno polosladké Tokajské pre krajší spoločný večer, zatiaľ čo vy máte rodinný nákup na jeden týždeň. Pozdravte susedovi, aj keď Vám jeho mačky chodia sr*ť rovno pred dvere. Ak vám nik nepoďakuje, nevadí. Pocit z dobre vykonanej veci je tou pravou odmenou. Takto sa urobí dobre vám, človeku, ktorému pomôžete a aj takýmito malými skutkami sa možno raz zo Slovenska stane pekné miesto pre krajší život.